12. august - nedeľa - štvrtý deň: PRÍJAZD DO ISTANBULU

 K tomu všetkému sprievodca zažína na noc v celom vlaku svetlo. Máme smolu a v našom kupéčku svieti vždy dve sekundy potom sekundu tma a naopak sekundu svetlo a dve sekundy tma. Psycho jazda je neuveritelná a Turci sú neuveritelne svieži rozprávajú sa a smejú sa. Smejeme sa aj my dvaja, blikanie svetla je niečo ako technoparty vo vlaku. Očakávame každú chvílu hranicu, ale to sme sa prepočítali. Namiesto o 0200 dochádzame na hranicu tak asi o 0500. Spolu s taškami pod nohami je to celkom od veci. Nedá sa to vobec vydržat. Turci su svieži. Stojíme na hranici asi 2 hodiny, kým sa vobec niečo začne diať. Nevieme sa dočkať už Istanbulu, ale až o 0830 náš vlak púšťajú. O chvílu vidíme ostnatý drot z jednej strany / Bulharskej/ na druhej strane vlaku normálny plot, asi ako na detskom ihrisku. Za plotom turecké zástavy. Došli sme šťastne do Kapikule. Všetci vystupujú z vlaku a idú si dať opečiatkovať pas. Najstaršieho Turka nechávame, nech nám stráži veci. Keď na nás dojde rada, dozvedáme sa, že víza tu nedostaneme a musíme ísť o 100 metrov ďalej, nikto tam nie je, aj okienko je zavreté, ale už na nás niekto kričí, že odkial sme. Ten človek v mikine predáva víza. Za 10 Dolárov ho mame a utekáme ho opečiatkovať. Prestupujeme do vozňa Juhoslovanských železníc, ktorý je úplne prázdný. Meškanie už 5 hodinové chápeme, akože sme boli v noci tajne v Belehrade pre tento vagón, inak to neni ani možné. Odchádzame do Istanbulu. Turecká krajina je suchá a polopustá, spíme po prebdenej noci. Príjazd do Istanbulu je fakt parádny, postavené sú tu úplne nové pekné paneláky, také by mohli byť aj u nás, pred každým je super záhrada, nechápeme, čo tolko stavajú. Je to ako by boli postavené všade nové mestá velkosti Bratislavy. Vlak ide pomaly, občas zastavuje, ideme okolo letiska a Marmarského mora. Je to vážne obrovské mesto. Pred stanicou vlak zabáča okolo mora na stanicu Sirkeci. Prišli sme so 6 hodinovým meškaním, ale sme radi, že sme tu.  Bereme bágle a ideme pred stanicu. Ponúkajú nám hotel za 6 dolárov za jedného na noc. Neberieme to a ideme sami do ulíc. Ani nevieme ako, ale motáme sa po celkom úzkých uliciach, a vidíme nápis hotel Merih. Prekvapuje nás, že pri nás zastavuje úplne každý taxík a chce nás odviezť, stále niekto na nás čosi pokrikuje, je tu strašný frmol. Pýtam sa na cenu, je to 5 dolárov, ale iba jedno miesto v izbe s Japonkami. Abo nejaká čierna komnata za 14 dolárov pre obidvoch, aby sme mali súkromie. Nechceme za súkromie tolko platiť, a tak sa lúčime, vtom nám davá poslednú ponuku za 3 doláre každý na streche hotela. Berieme to, lebo je celkom teplo. V cene je aj záchod a sprcha + uschovanie báglov. Sme vážne radi, máme dobrý výhlad na nejakú mešitu. Sprchujeme sa a vyrážame do ulíc Istanbulu. Meníme prachy 1 370 000 TL za jeden dolár.  O 5 minút sme pri Galátskom moste. Je tu taký brutálny smrad, že SOnic chce blvat na mieste. Taký frmol sme ešte nikde nevideli. Pri tom sa nedá ani rozprávať. Kopec predavačov zubných kefiek, háčikov na ryby, ludia sa rútia na lode, na most a na Kennedy bulvár. Také množstvo lodí na mori majú čo robiť, aby sa nezrazili. Ideme cez Galátský most, vela týpkov tam chytá ryby priamo z mostu a hneď ich predávajú. More je plné medúz. Cítim nejakú dobrú voňu pri jednej reštike a tak si dávame čaj a vodnú fajku /2 500 000 TL - 75 Kč/. Po fajke je SOnic úplne zle /nie z fajky/, vidím, že asi nedojde ani do mekáča. Uvedomujeme si, že sme toho moc nevypili za posledné dni a na SOnic dolahla dehydratácia. Ale posledná flaša vody ju dáva dokopy. Unavení po ceste ideme o 2200 spať. Na dobrú noc nám spievajú muezzinovia z 3000 Istanbulských mešít.

Istanbul

Vodná fajka v Istanbule 1

Vodná fajka v Istanbule 2

Dobré ráno v Hosteli na streche